algernon

Veľmi dlho som čakala na okamih kedy skončí vysoká škola a budem sa môcť konečne odsťahovať do svojho vysnívaného mesta. Po nespočetných domácich hádkach kedy som rodičom snáď milionkrát vyhodila na oči, že čakám na deň keď sa konečne odsťahujem, ten deň nastal. Bohužiaľ má to jedno veľké a smutné bohužiaľ. Vo svojom vysnívanom meste som už rok, bývam tu, pracujem, sťažovať sa nemôžem a nechcem. Avšak stále viac a viac cítim, že sa potrebujem vrátiť domov za rodičmi, sestrou…

Prežila som tu nádherné veci od zásnub cez krásne a neopísateľné prechádzky mestom s človekom ktorého milujem. Každopádne však zisťujem a viem, že toto všetko som vymenila za večerný rozhovor s rodičmi, za smiech môjho synovca a oporu mojej sestre. Prečo vždy keď sa sem vraciam cítim, že sem nepatrím s každým pribúdajúcim kilometrom môjho návratu viem, že som mala ostať doma. Celý môj doterajší dospelý život som sa bila do prs a vykrikovala ako sa teším keď budem žiť od rodiny a teraz by som sa najradšej rozbehla za nimi. Robím niekde chybu? Som až moc naviazaná na rodinu? Asi nie som ten typ osoby ktorý sa vezme a odíde na druhý koniec sveta s tým, že tam ostane rok bez výčitiek alebo aj tento človek má nutkanie sa vrátiť? Je mi len smutno alebo naozaj nedokážem žiť tak ďaleko od rodiny, hlavne ak viem, že moji rodičia nie sú tí pomyselní strašiaci ktorých som ja z nich robila pretože som začala život vnímať z pohľadu dospelého, nezávislého človeka a hlavne si uvedomujem čo všetko mi dali a ako sa obetovali aby som dosiahla svoje sny. Stojím na hranici rozhodovania, čo ďalej?

Ostať v krajine kde mám stabilnú prácu alebo vrátiť sa domov kde mám rodinu, ktorú neskutočne milujem a ktorá ma potrebuje? Samej seba sa pýtam mám ostať niekde kde som síce šťastná ale celý život mi bude niečo chýbať alebo sa vrátiť a zanechať za sebou svoje sny za cenu toho, že pomyselná črepinka zapadne tam kde má….